Niekedy život ide podľa plánu. A niekedy neviete, kam sa pozrieť, beží ako zaujímavý dokument. U Diany Fabianovej platí ten druhý prípad. Aktívna žena, ktorá vymýšľa filmy, žúrky pre nezadaných a… čo ju napadne. A ešte stíha byť aj maminou a partnerkou.
Diana Fabianová je dokumentaristka, ktorá sa prvým dokumentom o ženskej menštruácii preslávila celosvetovo. Okrem toho o nej môžeme povedať, že je aktivistka za naplnené vzťahy. Veď rozbehla sieť veľmi populárnych „žúrok“, kde sa ľudia bez partnera môžu navzájom zoznámiť.
“Nikdy som nebola rodinný typ,” uvažuje Diana, keď príde reč na to, ako dokáže zladiť dve malé deti a tvorivú prácu.
“Vždy bol môj život o tvorbe, a tak to aj malo zostať. Hoci kdesi v pozadí som tušila, že deti mať budem. O význame materstva som začala uvažovať, keď mi otec povedal, že ak chcem robiť dobré dokumenty, musím sa stať matkou. Až potom uvidím svet v inej perspektíve, nastavím si priority. A to je podľa mňa pravda.”
Keď Diana nakrútila film o ženskej menštruácii, bol to jej prvý film, ktorý sa hneď preslávil celosvetovo. S tým prišla aj možnosť cestovať po svete. Dokonca získala štipendium v Berlíne, no tomu celému bol koniec. Aspoň na nejaký čas, pretože Diana otehotnela.
„Mala som ísť s filmom aj na turné do Argentíny. Do tejto krajiny som chcela ísť dlhé roky. Ale po otehotnení padla aj Argentína. Rovnako bolo zabezpečené turné po Austrálii a Novom Zélande. Mesiac a pol cestovania po týchto krajinách. Aj to padlo, pretože tam by som bola vo finálnom štádiu tehotenstva, a rodiť na Novom Zélande či v lietadle som netúžila zakúsiť. Boli tiež udalosti, na ktoré som nemohla ísť, lebo deti. Kamaráti uverejňovali posty z miest, na ktoré sme predtým chodievali spolu. Napríklad na Berlinale alebo v Cannes, kde všetci opäť zažívali semináre, workshopy a žúrky, ale už bezo mňa, zatiaľ čo ja som bola doma s plienkami a kašičkami. V tých chvíľach mi napadlo, či sme nemohli s mužom aspoň chvíľu počkať. Ale vlastne nemohli, pretože sme o tom ani veľmi nerozmýšľali. Hormóny a endorfíny rozhodli za nás. Bola to taká veľká hormonálna smršť. A dobre, že prišla. Nakoniec je všetko tak, ako má byť. :)“
Tvorivosť sa však drala von aj počas materstva. Pracovala, pri prvom dieťatku, dokonca mohla aj cestovať na festivaly, dokončila tiež ďalší film.
“Pracovala som stále. Pre mňa práca nie je práca, mňa to naozaj veľmi baví. Ja som s ním už v brušku cestovala do rôznych krajín a nakrúcala, aj keď sa narodil. A on to veľmi dobre zvládal. Radikálne obmedzenie som necítila, len rytmus práce a života sa prirodzene, spomalil a prispôsobil bábu. Roky nevykonávať náročnejšiu mentálnu prácu, len kočíkovať… Nie som ten typ. Obdivujem ženy, ktoré sa vedia naplno koncentrovať len na bábo a udržia si pritom vnútornú pohodu. Nie je to však moja šálka kávy. Možno si i mnohé pomyslia, že som zlá matka. No podľa mňa je dobré, keď je dieťa prirodzenou súčasťou sveta rodičov. Keď sa všetko nekrúti len okolo neho. My ho všade začleňujeme, často som ho nosila so sebou. Samozrejme, nechodili sme na miesta, kde by mu bolo zle, do hlučných či zafajčených priestorov. Mal svoj pokoj a priestor, zároveň so mnou občas chodil na prednášky a podujatia… Pri druhom synovi to už bolo náročnejšie. Je iný, menej spoločenský. Rešpektovala som jeho potreby. A dve deti sú tiež viac ako jedno.
Už ako mamina Diana vymyslela populárne žúrky pre nezadaných. Bolo to takto: Ako človek, ktorý sa rád stretáva s ľuďmi, mala veľa kamarátok, ktoré nemali frajera, a ktoré boli podľa nej super baby. No a potom mala veľa kamošov, ktorí nemali frajerku a boli vraj super chlapi. Diana rozmýšľala, ako tieto dve skupiny spojiť, až jej napadlo, že urobí pre single kamarátov žúrku u nej doma. Dala na Facebok info o tomto zámere a… Záujem bol taký, že si musela prenajať kaviareň, pretože všetci by sa do jej bytu nevošli. Udalosť dopadla skvele. Prišli stovky ľudí. Mnohí sa začali dožadovať, kedy bude ďalšia a potom ďalšia akcia, pridávalo sa viac single ľudí, ktorí chceli stretnúť normálnych partnerov. Tak z toho postupne vznikli pravidelné akcie, na ktoré prichádzali spolu riavy ľudí.
Dnes, už ako dvojnásobná mamina, pracuje na ďalšom filme, pri ktorom znovu cestuje.
„Píšem scenár, nahrávam veci, točím ľudí, situácie, inzerty, občas možno len audiorozhovory. Niekedy len raz za dva týždne idem nakrúcať na pár hodín. Potom to postriháme u nás doma v strižni, keď deti spia.“
Diana si s úsmevom spomenie, ako nedávno počúvala Vernera Herzoga, nemeckého scenáristu a filmového režiséra. Opisoval tam, ako sa pripravuje na nový scenár k filmu. Prvé tri dni ide do nejakej samoty v lesoch, tam si púšťa Wagnera a Beethovena, do toho si číta krásnu islandskú a ruskú poéziu.
„Odizoluje sa do toho najvyššieho literárneho a muzikálneho univerza, a keď je celý napumpovaný krásnom a poetičnom, píše celé noci a dni, stvorí svoj veľkolepý scenár. Toto je pre mňa najbližšie roky nereálne, takže mu v dobrom závidím. Ja píšem medzi jedenástou a polnocou, pomedzi to, ako dávam prať veci do pračky. A ešte popri tom odpisujem na pracovné maily.“
Od filmov si však pokoj nedá ani ako diváčka. S partnerom a deťmi bývajú blízko artového kina. Keď sa naskytne príležitosť, vybehne na premietanie takmer v papučiach a župane. Pani uvádzačky ju zažili najprv s jedným rastúcim bruchom, potom s druhým. Len čo ju zbadajú, vyčarí sa im úsmev na tvári: „No čo, spia? Kto stráži?“.
A podávajú jej lístok do ôsmeho radu v strede.
Článok vznikol v spolupráci s knihou iMama, skutočnými príbehmi žien, ktoré počas materskej dokázali zladiť prácu, rodinu aj koníčky.
a