Koniarovci odišli bývať na vidiek. A keby len tak, do nejakej dediny poblíž mesta. Oni si rovno kúpili starú usadlosť na polosamote a prerobili ju na ranč.
Idete k nim po poľnej ceste. Za Cíferom odbočíte k usadlosti, ktorá sa nazýva Háj. Polosamota, ktorá kedysi bývala družstvom, teraz ju obývajú ľudia, ktorým sa páči bývať v pokoji. Ale zas nepredstavujte si Koniarovcov ako asociálov, ktorí utekajú pred civilizáciou. Veď otec s mamou každý deň dochádzajú za prácou do hlavného mesta.
Kedysi bývali v Bratislave a dcéra Martina vraví, že sa jej tam aj páčilo. Ale páčilo sa jej aj jazdiť na koňoch, veď v detstve začala s westernovým jazdením a neopustilo ju doteraz. Nazbierala dostatok cien na to, aby nahusto zaplnili jednu celú nástenku. Kone boli jeden z dôvodov, prečo sa rodičia rozhodli kúpiť staré budovy a pozemky, ktoré postupne prerábali na ranč.
Najskôr sem chodili na chalupu. Postupne odtiaľto dochádzali aj do práce. Až kým nezistili, že tu trávia viac času, ako v Bratislave. Tak sa na ranč presťahovali a začali ho pretvárať na akýsi socializačný bod uprostred polí, ktorý nazvali Ranč pod Lipkou. Martina si sem okrem koňov presadila aj kravy, kozy, gottinghenské prasiatko, ktoré je viac maznáčikom ako čakateľom na zabíjačku, psíkov a – dvadsať mačiek. Nekupovali si ani jednu. Keď ich ľudia nechceli, doniesli ich na ranč, ale domácim sa nechcelo mačence kántriť, tak si ich nechali. A mačka k mačke sadá, takže postupne prichádzali ďalšie. Dnes sa motajú pod nohami, kam chodíte. Chcú sa túliť, na ľudí sú zvyknuté, veď každá má aj meno. Podobne ako kone, krava, teliatko, kozy, psy a dokonca aj spomínané prasiatko.
K Martine, ktorá s koňmi pracuje od detstva, začali chodiť ľudia, nech ich naučí jazdiť. Dnes ponúka kurzy jazdenia pre deti aj ich rodičov. Otec je ešte akčnejší. Okrem toho, že je predsedom Slovenského biliardového zväzu, zriadil na ranči Prvú cíferskú cyklistickú a jazdeckú stanicu. Víta na oddych a občerstvenie nielen príchodzích, ktorí prišli za koňmi, ale aj cyklistov, ktorí sa potulujú po okolitých cyklocestách.
Martina berie do ruky vedro s chlebom, aby nám ukázala všetky zvieratá. Ani ich veľmi nemusí volať po mene, kozy sú zrazu okolo nej a zatiaľ, čo niektoré čakajú, druhé skúšajú, ako si uchmatnúť priamo z vedra, alebo ešte lepšie, zhodiť ho na zem a zjesť všetko naraz. Aj krava sa priblížila, ale keďže je za elektrickým ohradníkom, tak len smutne bučí a teliatko na ňu pozerá, že čo chce. Ešte je len na mlieku, takže chuť chleba ho zatiaľ neláka. A aby bol život na Ranči pod lipkou dokonalý, tak si k obrazu dosaďte ešte malé, oplašené žriebätko, ktoré sa preháňa sem a tam, občas je pri koňoch, potom medzi kozami a o chvíľu sa zas prizerá prasiatku, ako sa napcháva chlebom vo svojom výbehu.
Ak by sme hľadali ľudí, ktorým sa mestský život podarilo v 21. storočí skĺbiť s bývaním na vidieku, tak Koniarovci by to určite dotiahli do finále. Pretože aby sme výpočet ich aktivít doplnili, tak musíme spomenúť Martininho brata Jakuba, ktorý je vicemajstrom Európy v biliarde. Život na ranči si prispôsobil svojmu koníčku, ktorý sa možno stáva jeho živobytím. V miestnosti, kúsok od koňov, vchádzate do úplne iného sveta, ktorému môžme pokojne dať prívlastok mužský svet. Hudba, prítmie, v strede biliardový stôl, tmavé steny a na poličkách desiatky ocenení. Dokonalý príklad toho, že ani medzinárodné úspechy nepotrebujú ruch veľkých miest.
a