Ak žijeme vo svete, na ktorý existuje priveľa názorov, ale málokto ho prežíva, treba ho vyvážiť človekom, ktorý to má nastavené naopak. Takým, ktorý najskôr cíti, potom stvárňuje, až na záver má názor. Ideálny vzor je umelec. Svetozár Ilavský.
Svetozár Ilavský urobil pred rokmi jeden krok, ktorý by sa možno dal označiť ako nemarketingový. Odšiel z centra diania na vidiek. Prenajal si v Cíferi nepoužívané kino Maják a spravil si z neho ateliér. Jeho kariére to neuškodilo, naopak, do pomerne neznámej dediny pritiahol svetové umenie, zaujímavých ľudí, energiu, život. Je fanúšik hudby, nových fotoaparátov aj dobrej techniky, ale stále nedá dopustiť na poctivé ručné remeslo. Je žiadaný, poznajú ho aj v zahraničí a keď vidíte, akou energiou srší, či už maľuje alebo hrá na klávesoch (lebo pôvodne chcel byť hudobník), tak si poviete, že je určite aj úspešný. Pretože inak by toľko energie nemal kde nabrať.
Ako sa vám po tých rokoch robí v kine Maják?
Výborne. Je to veľký priestor a ja ho potrebujem. Vidíte, čo tu všetko je, neviem si predstaviť robiť niekde inde.
Nechýba vám svet? Stále chodíte na výstavy do zahraničia?
Veľmi nemám čas, ale niekedy sa vyberiem. Do Benátok na Bienále chodím pravidelne. Trochu sa zorientovať, popozerať sa, čo sa vo svete deje. Aby som nestratil kontakt. Obyčajne zistím, že toho dobrého je znovu tak málo, ako keď som tam bol minule. Je to taká poloslužobná cesta, pretože inak na dovolenky veľmi nechodím, v lete mám obyčajne najviac práce, tak sa chodím aspoň takto rozkukať – do Prahy, do Viedne, sem-tam do Paríža. Ale necestujem veľa. Tak raz za rok.
Svet sa vďaka internetu stal vizuálny, ľudia hľadajú a robia fotky, videá. Pomohlo to umeniu alebo uškodilo?
Aj pomohlo, aj nepomohlo. Pomohlo v tom, že je úžasná informovanosť, nie je problém poslať fotky do Ameriky, všetko je bleskové. Ale zároveň sa vytráca remeslo, a to mi trochu chýba. Ručná práca. Všetko sa robí v počítači. Keď robím väčšiu robotu, ako napríklad teraz do Želivy, tak stále vytváram aj reálny model. Pretože v počítači, keď robíte vizualizáciu, sa to dá vyfešákovať, prikrášliť, zmeniť perspektívu, pohrať sa s farbou. Ale reálny model je neúprosný. Tam uvidíte všetko. Potom si to už z modelu môžem nafotiť a špiritizovať, posúvať ďalej. Ale priamy kontakt je nenahraditeľný.
Takže aj svet sa stáva takým „akože“? Menej skutočný?
Ja už som starý na to, aby ma to ovplyvnilo, ale vidím to na synovi, známych, pomocníkoch v ateliéri. Nos majú stále v mobile alebo notebooku. Na jednej strane to chápem, my sme zas mali iné neduhy, keď sme boli mladí. Ale niekedy je komická situácia, keď ľudia sedia vedľa seba v izbe a cez mobil si píšu s niekým, kto nesedí vedľa nich. Prečo? Veď sa môžem porozprávať s tým, kto je tu vedľa. Ale nechcem frfľať…
Čo vás naposledy dobre naštvalo?
Viete čo, ja sa neviem ani veľmi naštvať. Požundrem si, keď mi niečo spadne z ruky, alebo sa mi odkotúľa kryt z foťáku pod stôl. Nechcem si lichotiť, ale v tomto nemám problém. (úsmev)
Ideálna predstava o umení vraví, že je to prostriedok, aby umelci svoje prežívanie sveta sprostredkovali iným. Dnes je však vizuality, dizajnu a umenia toľko, že je často len ľúbivým doplnkom niečoho iného.
Niečo na tom je. Ale aj toto bolo vždy. Bolo tu kvalitné, vysoké umenie, ktoré preveril čas, no aj za čias Bacha boli stovky hudobných skladateľov. Takisto za Mozarta. Dnes je možno väčší rozptyl, pretože je na Zemi viac ľudí. Dnešný pop alebo rock sa v začiatkoch brali ako výstrelok. Dnes je to overená trvalá hodnota.
Takže vy nezdieľate názory, ktoré sú dnes veľmi obľúbené, že so svetom a s ľuďmi sa deje niečo dramatické? Že to ide z kopca dole?
Jeden filozof, Cicero pred 2000 rokmi, raz frflal na mládež, že kam sa to svet rúti a čo len s nami bude. Ja by som sa toho až tak veľmi nebál. Myslím si, že sa to všetko uselektuje, utrasie. A vôbec, také tie katastrofické scenáre, ktorých je na internete teraz plno… Jedným uchom von a druhým ešte viac von.
Keď sa zasnívate a použijete pri tom vlastné skúsenosti, kde vidíte svet o pár rokov?
Ja si myslím, že svet odkedy stojí, je stále ten istý. Rovnako milujeme, rovnako nenávidíme, rovnako leňošíme, jeme, rozmnožujeme sa. Emócie sa za celú históriu veľmi nezmenili. Mení sa kontext, vznikajú nové štáty, revolúcie, technológie. Možno nám mobil za päť rokov dokáže utrieť zadok… Ale aj v mojej brandži ide vývoj v určitých fázach. Niektoré trendy sa opakujú.
Keď som študoval, tak bol návrat k obrazu. Reálne sa začalo maľovať, čo mi vyhovovalo, lebo predtým tu boli konceptuálne tendencie, kde sa tvrdilo, že všetko sa dá urobiť tak, aby to prebiehali v ľudskej hlave, že už predmetné umenie vôbec netreba. Myslím si, že pokiaľ nebudeme bývať v bublinách a naše domy budú mať steny, pokiaľ si nebudeme sadať na nejaké antigravitačné pole, ale na stoličku, tak bude treba umenie, obrazy, sochy atď. Dnes je toho strašne veľa, od videoartu cez neviemčo. Ja mám rád – a čím som starší, tým som v tomto konzervatívnejší – výkon. Kde sa musím sám zastaviť a poviem si: Dokelu, ako to ten človek urobil? Nie je toho veľa, ale keď sa zadarí, tak človeka to zmrazí. To je potom naozaj niečo.
Dá sa povedať, že niektoré krajiny majú väčší talent na umenie? Alebo väčšiu ochotu vnímať umenie?
Nechcem to kategorizovať, ale niečo na tom je. Zoberte si Taliansko alebo Španielsko. Tam sa o umenie podkýňate. Je všade. Najmä v Taliansku. Históriu tam cítite z každého rohu. Podobne ako vo Francúzsku. Ale pritom veľa kvalitných umelcov bolo aj v Rusku alebo v Nórsku. Ale ten juh má niečo do seba. Možno je to aj temperamentom či obrovskou tradíciou. Ľudia v tom vyrastajú. Iste, je tam aj veľa nevkusu, ako všade. My takú tradíciu ale nemáme ani zďaleka. A je to cítiť aj vo vnímaní umenia. Sú určité veci, ktoré musíte dostať do vienka.
Umelci občas opisujú, ako sa pri tvorbe dotýkajú niečoho večného, čo človeka presahuje a dostávajú to do svojich diel. Poznáte ten pocit?
Nestáva sa to často. Nedá sa to naplánovať a keď to zasmrdí vo vzduchu, treba prestať.
Prečo?
Aby človek nezačal na obrázku upratovať. Vtedy je dobré otočiť obraz k stene a nechať ho odpočinúť. Ak sa taký istý pocit dostaví aj o mesiac alebo o rok, tak je to v poriadku. Preto je dobré, keď má človek dostatok času na voľnú tvorbu. Aj keď je to určitý luxus, pretože všetci musíme platiť účty, sú zmluvy a termíny. Aj teraz ťaháme s robotou celé víkendy.
Dá sa zovšeobecniť, že voľná tvorba energiou dobíja a robota na zákazku skôr čerpá?
Ja to neoddeľujem. Keď si zoberiete renesanciu, tak to je obdobie, kde sú samé objednávky. Tam voľnú tvorbu takmer nenájdete. Zoberte si rôzne slohy v histórii – to sú všetko štátne alebo kráľovské zákazky. Ja keď robím na objednávku, tak sa ju snažím sám pre seba postaviť tak, aby som mal pocit, že sa niekam posúvam. Že to nie je len chlebovka za prachy. Tým pádom by bol koniec. Vždy to musí človeka predovšetkým baviť, chytiť a nepustiť. Voľná tvorba je o niečom inom. Tá nie je pre nikoho, je pre mňa. Limitov je ale vždy veľa – termíny, financie, investori majú svoju predstavu… Na druhej strane, tieto limity sú často aj prihrávky. Napríklad keď je niekde priestor, ktorý musím rešpektovať z viacerých hľadísk, tak si to určí materiál alebo rozmer.
Kde je hranica, keď si poviete, že dielo je hotové? Je to o pocite, o vopred danom cieli alebo o čase?
Niekedy o termíne, niekedy o pocite. Dopredu to nikdy neviete. Niektoré veci mám porozkladané niekoľko rokov. Alebo prídem na výstavu, kde vidím svoj obraz, ktorý som robil pred 15 rokmi. Keby sa to dalo, tak ho zoberiem a ešte ho dorobím. Našťastie to nie je možné a ten obraz je správa o danom čase. Vtedy som bol taký, možno som na viac nemal. Dnes som zase inde. Úplne ideálny stav je, keď sa to robí bez trápenia, tak nejako samé od seba. Keď sa človek začne trápiť, prenáša sa to do obrazu. Obraz musí pôsobiť tak, že bol urobený ľahko, že prednes je suverénny.
Musia si umelci robiť marketing?
Vonku majú ľudia manažérov, tu je niečo také len v populárnej hudbe. Ja sa riadim podľa toho, že každá dobrá robota prinesie nejakú ďalšiu. Marketing je také škaredé slovo, ale niečo robiť treba. Určite nechodím s katalógom pod pazuchou sa niekde predstavovať. Skôr, chvalabohu, ľudia chodia sem. Viac menej nestíham. Chvalabohu. (úsmev)
Platí to aj o materiálnom svete? Poznáte stres, z čoho zaplatiť účty?
Niekedy áno, niekedy nie. Ale to do umenia patrí. Zoberte si Michelangela. Čo všetko urobil, čo mal všetko za sebou. A keď si čítate jeho denník, tak to sú samé náreky, že nemá peniaze, že všetko je to o účtoch… To je taká nuda. O samotnej robote, čo by ma najviac zaujímalo, je v denníku veľmi málo. Jeho denník je normálne účtovníctvo. Samozrejme, že sú umelci, nie v slovenských pomeroch, ktorí zarábajú ťažké peniaze. Ale za prvé, je ich strašne málo a za druhé, musia kŕmiť veľa krkov – od manažérov až po neviem koho. Takže suma, ktorú dostane za niečo, zďaleka nie je celá jeho.
Je aj taká teória, že finančne zabezpečený umelec nedokáže vytvoriť niečo nové. K umeniu vraj patrí utrpenie aj tohto druhu.
Nemyslím si to. Mne sa napríklad lepšie robí, keď finančný pokoj mám. Keď sa môžem rozkročiť, keď nemám stiahnutý zadok a môžem sa smelo do veci pustiť. Sadnúť si do auta, ísť si kúpiť to, čo mi chýba, aj keď ide o drahú vec za niekoľko tisíc eur. Nie je to vždy, samozrejme. Ale každý je iný. Niekto potrebuje nad sebou bič, niekomu sa dobre robí pod stresom. Ja mám radšej pokoj, nepotrebujem ani bič, disciplínu v sebe mám. Každé ráno chodím do ateliéru o ôsmej.
Človek si musí vedieť zadeliť čas – kedy prídu pomocníci, musíte vedieť, čo môžete začať, keď za dve hodiny idete niekam preč. Napriek tomu je môj spôsob práce postavený viac-menej na intuícii. Ale to je tiež niečo, čo sa zbieralo viac než štyridsiatich rokov, odkedy maľujem. Pretože tvorba je neustály chaos. A zrejme intuícia je jediná možnosť, ako sa v tomto chaose na niečo spoľahnúť. Nemáte noty, podľa ktorých ísť. Postavte sa pred čisté plátno a začnite. Keď je to hotové, tak to všetko strašne samozrejme pôsobí, aj to tak má byť. Ale niekedy je to o držku.
Svetozár Ilavský (1958) študoval na VŠVU Bratislava monumentálnu maľbu. Venuje sa maľbe, soche, grafike aj tvorbe v oblasti architektúry. Stále je aj aktívny hudobník. Jeho diela sú súčasťou zahraničných štátnych aj súkromných zbierok. Je autorom sochy Júliusa Satinského, ktorú pomenoval ,,Július Satinský načúva zvukom Dunajskej ulice“.
a